Často ma ovláda nezastaviteľná potreba s okolím zdieľať to čo som sa dozvedela, naučila, alebo čo sa mi zdá jednoducho SKVELÉ a hlavne to, čo je užitočné pre náš život. Nie som pisateľský typ, preto to radšej odovzdávam na osobnej úrovni, kde druhá strana dokáže navnímať nielen čo hovorím, ale aj ako to hovorím a spätná väzba je vždy aj pre mňa inšpirujúca. No pri upratovaní adresárov som natrafila na moje poznámky z prvej návštevy Nany Krueger v Bratislave, tak by som sa rada s Vami o ne podelila.
Pozvala som moju priateľku z Berlína Nanu Krueger viesť seminár v Bratislave Proces Životnej Integrácie, ktorého autorom je Wilfried Nelles, lebo som mala možnosť ju zažiť a pre mňa to bola výnimočná skúsenosť. Ale vôbec som nečakala, že to akú prácu odvedie v Bratislave, bude niečo tak výnimočné, inšpirujúce, veľmi hlboké, ale zároveň ľudské a svieže. Samozrejme celý náš spoločný príbeh začal dávnejšie, ale jej návšteva v Bratislave začala veľmi vtipne. Niekoľkokrát som si potvrdila čas, kedy príde, lebo mi záležalo na tom, aby bola pre ňu návšteva v Bratislave čo najpríjemnejšia, vybrala som sa ju vyzdvihnúť na letisko s dostatočný časovým predstihom, nech sa na trase Bratislava Schwechat nemusím ponáhľať. Aké bolo moje prekvapenie, keď som prišla do príletovej haly a zistila som, že žiadny let z Berlína nepristál a v najbližšom čase ani neplánuje pristáť… Oblial ma pot… sekundu mi trvalo, kým ma napadla najmenej pravdepodobná možnosť v danej chvíli „hádam nepriletela do Bratislavy“… najprv som si to skontrolovala cez web a naozaj v Bratislave v plánovanom čase pristálo lietadlo z Berlína … vytočila som jej číslo nahnevaná sama na seba a poprosila som ju o trpezlivosť, že som síce na letisku, ale vo Viedni a nie v Bratislave… najprv som si nadávala, ale potom som len celou cestou krútila hlavou sama nad sebou, že ako žijem v zabehnutých koľajach… Bratislavské letisko je od môjho domu vzdialené ani nie 10 minút autom, ale ja sa vyberie na opačný koniec a predĺžim si cestu na viac ako dve hodiny… A celé to je o tom… Naše zvyky nám pomáhajú fungovať relatívne bezpečne v našich vzorcoch a ani nás nenapadne, že to čo robíme často robíme tak, ako to robíme, lebo sme sa to tak naučili robiť, ale je nekonečne veľa možností ako to urobiť inak.
A čo je nebezpečnejšie je to, že sme väčšinou presvedčení, že to je tá jediná cesta… No nie je…
Tento dlhý úvod vlastne slúžil iba na to, aby som zapálila malú iskričku, že majme odvahu robiť veci trochu inak ako sme zvyknutí. Dajme šancu sami sebe sa pozrieť na ľudí a na udalosti okolo nás trochu inak… samozrejme to nie je ľahké, ale je to veľmi inšpirujúce a určite to stojí za to!!!
Celé som to začala písať s tým, že sa viac povenujem tomu, čo sme zažili počas spoločných troch dní, ale teraz vnímam, že akékoľvek popisovanie by nedokázalo vystihnúť zážitok, ako žiadne slová nikdy nedokážu popísať emóciu – to treba jednoducho zažiť a potom sú akékoľvek slová zbytočné. Preto to ukončím slovami Wilfrieda Nellesa z jeho knihy Obejmi svửj život, kde sa venuje svojej metóde Proces Životnej Integrácie a tomu, ako vnútorne dospieť: „Tím, že přijmu své bytí, se mu zároveň odevzdám. A to se mửže uskutečnit a my sami se mửžeme stát skutečnými“.
